Na jarnú expedíciu Manaslu prišla nečakaná pozvánka od Petra Hámora koncom januára 2016. Bola to jedna z tých ponúk, ktoré sa neodmietajú. Okamžite začali prípravy a zbesilé zháňanie peniažkov. Šialený kolotoč skončil až na letisku dve hodiny pred odletom. Cieľom expedície bola aklimatizácia na Japonskej ceste, hlavným cieľom bol prvovýstup na vrchol Manaslu severným hrebeňom cez Manaslu North. Peter už bol v Nepále pár týždňov predo mnou a absolvoval prvý aklimatizačný trek s manželkou Marienkou. Moje časové možnosti boli menej veľkorysé, takže sme sa stretli v mojom obľúbenom Káthmandú, prebalili veci a vyrazili na jeden z najkrajších trekov v Nepále - k dedinke Samagaon a k základnému táboru Manaslu nad ňou. Naša spoločná cesta viedla cez zabudnuté údolie Tsum, kde akoby zastal čas niekedy v stredoveku. Tu sa Peter otočil odprevadiť Marienku a ja som pokračoval sám do dedinky Samagaon, kde sme sa po dvoch dňoch stretli aj s našim ďalším spolulezcom Horiom Colibasanu z Rumunska. Po príchode do BC sme zistili že sme na hore úplne sami. O Manaslu som sa pokúšal už v roku 2014, takže som výstupovú trasu po C3 poznal, ale v skutočnosti som si to iba myslel. Manaslu na jeseň a na jar sú úplne iné hory. Oproti jeseni sú po zimnom monzúne na hore neuveriteľné množstvá snehu. Takisto rušný jesenný basecamp s mnohými expedíciami je preč. Iba samota a tony snehu. Výstupovú trasu bolo potrebné nájsť, vymyslieť a vyliezť. Prešľapávať hlboké snehy, preliezť a zafixovať kolmé ľady, zafixovať trhliny. Nepredstaviteľné množstvo tvrdej roboty v ľadopáde. Počasie tiež nebolo úplne naklonené našej snahe. Hlboké údolia v okolí hory spôsobujú každodenné sneženie. Niekedy na obed, inokedy už okolo 9, 10 ráno. Postup na hore bol pomalý. V priebehu sezóny sa k nám do basecampu pridala expedícia holandských mariňákov aj s profi šerpami. Napriek obavám sa z nich nakoniec vykľuli milí chalani, ale na kopci bola spolupráca minimálna, šerpovia v snahe zdôvodniť svoje odmeny začali raziť vlastnú cestu na horu, ignorujúc prácu ktorú sme už odviedli. Sezóna sa rýchlo chýlila ku koncu s hrozbou prichádzajúceho monzúnu nás začal tlačiť čas. Nakoniec prišla vytúžená optimistická predpoveď počasia s jediným poldňom lepšieho počasia, rozumej vietor na vrchole menej ako 40 km/h.Nebolo na čo čakať a vyrazili sme k vrcholu. Aklimatizácia nebola optimálna, najvyššia dosiahnutá výška bola C2 - 6500 m. Odtiaľ sme pokračovalii o niečo jednoduchším terénom do severného sedla v 7000m, kde sme postavili stan a prespali. Ďalší deń sme mali v pláne výstup vrchným ľadopádom do C4 v 7400m, ale terén bol náročný a postup spomalili holandania, ktorí sa vracali z domnelého vrcholu a obsadili kľúčové miesto ľadopádu. Rozhodli sme sa pre návrat do C3 na krátky oddych a o polnoci vyrazili naspäť k vrcholu - na obed sa už malo kaziť počasie. Výstup bol náročný, technický. Za svitania sme boli na vrcholovom plató, kde sa terén stáva výrazne jednoduchším, ale na vrchol je to ešte ďalších cca 5 hodín. Tu na plató v 7500m som sa pre omrznutý nos, a nefungujúce prsty na rukách rozhodol pre návrat do C3. Peter s Horiom pokračovali ďalej k vrcholu, ktorý aj okolo obeda dosiahli. Počkal som ich v stane v C3, kde sme strávili noc a ráno zahájiili zostup do BC. Cestu dole skomplikoval pád seraku veľkosti paneláku, ktorý totálne zničil časť našej zafixovanej cesty cez trhliny, neostávalo než zostupovať ľadopádom bez fixných lán. Nakoniec našťastie všetko dobre dopadlo. Mne pomohol v BC ošetriť omrzliny holandský vojenský lekár a po dvoch dňoch oddychu som zahájil zostup smer Káthmandú. Peter s Horiom sa pokúsili nastúpiť do severného hrebeňa, ale pre zlé podmienky a ešte horšiu predpoveď počasia expedíciu ukončili. S chlapcami som sa ešte stretol v Káthmandú pre odletom. Zaujímavé je, že som za mesiac a pol stratil 15 kíl. Pred expedíciou 73 kg, po expedícii 58. Všetka svalovina preč. To asi celkom výstižne ilustruje čo sú osemtisícové expedície 🙂
created with
