Pumori & dhauláGhiri 2017

Expedíciu na Dhaulághiri, siedmu najvyššiu horu sveta sme s mojím minuloročným himalájskym spolulezcom Petrom Hámorom začali plánovať už na Tatranskom horskom týždni koncom leta 2016, asi tri mesiace po našom návrate z expedíciie na Manaslu. Hneď sa k nám poridáva dlhoročný kamarát Michal Sabovčík, a pár mesicov pred odletom aj ďalší kamarát, chatár na Chate pri Zelenom plese - Tomáš Petrík.

Expedícia bola plánovaná na tri mesiace a mala dva ciele - dôkladnú aklimatizáciu v doline Solo Khumbu pod Everestom výstupmi na Island Peak (6160m) a pomerne málo navštevovanú krásavicu Pumori (7161m) s následným presunom pod hlavný cieľ expedície - Dhaulághiri. Po aklimatizácii na severovýchodnom hrebeni sme  mali v pláne sa pokúsiť o novú cestu panenským severozápadným hrebeňom hory. Expedícia sa tradične plánovala ľahkým štýlom a nepoužívala umelý kyslík ani výškových nosičov.

Na prvú, aklimatiizačnú časť sa tradične pridala Marika Hámorová a niekoľko kamarátov - Janko Šuster, Vladko Šuster a kamarátka Haike Ivaničová. 

Už začiatok expedície poznačili moje zdravotné problémy, po úvodnom treku k Everest BC som sa vrátiil na tri dni do Pangboche (3400 m) s antibiotikami a tým prisiel o úvodný výstup na Island Peak. To ma až tak nemrzelo, pretože som už na jeho vrchole stál niekoľko rokov dozadu. Po návrate k výprave sme sa pokúsili o výstup na Pumori v zložení ja, Peter Hámor a Michal Sabovcík. Výstup sme ukončili okolo 6500 mnm pre mimoriadne zlé počasie, zlé podmienky v stene a nedostatok času. Strávili sme však dve noci v C2 v 6200 m, teda základy aklimatizácie boli položené.

Po návrate do Kátmandú som sa opäť necítil dobre a nasadil ďalšie antibiotiká, avšak po niekoľkých dňoch nastal čas pre odlet do základného tábora pod Dhaulághiri. Tam zdravotné komplikácie pokračovali, ale zvládol som aspoň výstupy do C1 a C2. Pri ďalšom návrate do C2 so zámyslom pokračovať vo výstupe do C3 sme však našli náš tábor zničený lavínou. Pokúsili sme sa vykopať čo sa dalo, niektoré veci ako páperový oblek alebo spacáky boli kľúčové pre ďalší výstup.
Pre problémy s chrbtom musel ďalšie pôsobenie na hore ukončiť Tomáš Petrík.

Pri prvom ostrom pokuse o vrchol som sa pre chorobou slabý výkon rozhodol nebrzdiť chalanov a otočiť medzi C2 a C3. Tento pokus skončil úspšným výstupm Petra a Michala na vrchol, čím Peter skompletizoval Korunu Himalájí - výstupy na všetkých 14 osemtisícových vrcholov sveta a Michal zase svoj prvý osemtisícový vrchol. Po ich návrate do BC samozrejme nastali decentné oslavy. Vzhľadom na pokročilý čas sezóny už pokus o novú cestu nebol reálny, ale mal som čas pár dní sa pokúsiť o vrchol, keďže som sa už začal cítiť mierne lepšie.

Na druhý deň ráno som teda za krásneho počasia vyrazil z BC (5000 m). Cítil som sa dobre, a večer som sa rozložil rovno v C2 - 6600 m. Keďže sme v C3 nemali stan, a jeho vynáška spolu so spacákom, varičom a dalšími vecami by bola mimoriadne náročná, poprosil som spriatelených šerpov z indickej expedície, ktorí jediní boli na hore o miesto v stane v C3 (7250 m). Vyhoveli mi a druhú noc po štarte z BC som trávil s ďalšími šiestimi šerpami v 3 miestnom stane. Teda noc - o polnoci vyrazili šerpovia s klientami smer vrchol. Vyrážal som asi hodinku po nich a ešte pred svitaním som ich všetkých predbehol a nechal ich ďaleko vzadu. A to napriek faktu, že na rozdiel odo mňa používali umelý kyslík. Cítil som sa fantasticky, užíval si samotu na hore a blížil sa hranici 8000 m. Vedel som, že Dhaulághiri je pod vrcholom orientačne náročná, v hlave mi stále išlo - 'posledný kuloár napravo, posledný kuloár napravo'. A tak som ho uvidel, z môjho uhla pohľadu bol ozaj najviac vpravo, dokonca v ňom boli stopy - vedel som, že pred Petrom a Michalom na hore nikto nebol - a oni boli na vrchole!

Rozhodnutie bolo jasné, napriek podozrivému faktu, že staré fixné lano pokračovalo viac do prava za hranu. Stopy však do kuloára viedli viac zľava a bolo treba sa k nim prebojovať. Snehu do pol stehien, postup mimoriadne pomalý. Sám prebíjať stopu v tejto výške a v takých snehových podmienkach je mimoriadne náročné. Sily dochádzali. Možno som prepálil úvod, neviem. Sedím na snehu, oddychujem. Prichádzajú otázky - Kde mám parťáka? A kto to vlastne je? Neviem si spomenúť. Neuvedomujem si, že som tu sám. Myšlienky sa túlajú ďalej - prečo tu vlastne som? Nenachádzam odpovede. Prichádzajú šerpovia s klientami, niečo na mňa kričia. Nerozumiem im. Som úplne zmätený, sedím, oddychujem. Šerpovia s klientami pokračujú doprava po správnej ceste - za hranou sa ukáže ďalší - správny kupoár a hneď za ním vrchol. Ja som však už úplne apatický.

Nakoniec prichádza spásna myšlienka - musím sa vrátiiť dole, tu ostať nemôžem, tomu ešte moja hypoxiou zmätená hlava rozumie. Zostupujem, terén je neznámy, za svetla všetko vyzerá inak a kapacita môjho mozgu je neveľká. Aj tak však nachádzam C3. Slnko je ešte vysoko, rozhodujem sa zostúpiť ďalej do C2. Balím spacák, varič, karimatku, drobnosti a zostupujem ďalej. Prichádza hmla a husté sneženie, unavený pokračujem v zostupe. Neďaleko pred sebou vidím horskú  chatu, to ma nabije nádejou. Ani mi to nepríde divné, poháňa ma vidina tepla a oddychu. Hmla hustne, sneženie tiež, iluzórna chata mizne. Zrazu si uvedomujem, že niečo nie je ako má byť. Spomeniem si, že mám v batohu GPS s výstupovým trackom od chalanov. Štartujem mašinku a zisťujem, že som v stene, ďaleko od zostupovej trasy hrebeňom. Terén je naviac klonený tak, že bez ďalšieho stúpania hore nemám šancu sa na trasu vrátiť. Stúpať už však nie je v mojich možnostiach, rozhodujem sa teda pre šikmý zostup dole smerom k C1 hlboko podo mnou, dúfajúc v schodný terén. Viditeľnosť je okolo dvoch metrov, brodím sa čerstvým snehom nad kolená s GPS v ruke. V jednu chvíľu vkročím do prázdna a padám. Sekundu? Päť? Neviem. Dopadám do hlbokého snehu a nadomnou mizne v bielej tme ľadová stena. Zbieram sa, stmieva sa, musím pokračovať. Nekonečné schádzanie v miznúcom svetle. 

Za úplného šera som asi 100 m vzdialený od bezpečia stanu v C1, ale predomnou je obrovská trhlina, kolmo na môj smer. široká 4 metre, hlboká navždy, dlhá bohvie pokiaľ. Sedím v snehu, neviem či plakať, či kopať bivak, som úplne vyčerpaný. Nakoniec sa premôžem vystúpať niekoľko desiatok metrov a kopírujem trhlinu. Už za úplnej tmy mi čelovka objaví trasírku - bambusový papek s farebnou páskou, ktoré sa dávajú na ľadovci presne pre tieto situácie! Som zachránený. Pod čerstvým snehom tuším cestičku a okolo deviatej večer po nej prichádzam do nášho stanu v C1. Doslova padám od únavy, nájdem ešte silu navariť vodu. Volám cez satelit chalanom do BC že žijem a som ok. Pri varení však upadám do spánku. Šiesty zmysel ma však zachraňuje ešte raz - zobúdzam sa a otváram zavreté vetračky stanu. Opäť som mal priazeň šťasteny.

Ráno sa zobúdzam mierne oddýchnutý, balím veci, stan a zostupujem nabalený ako mulica do BC. Hora ma pustila naspäť.

Zostup do civilizácie nám trval niekoľko dní, životom pulzujúce Káthmandú nám otvára svoje možnosti. Naberáme sily, trošicku oslavujeme, vychutnávame skvelé jedlo a posteľ. Ďalšie veľkolepé himalájske dobrodružstvo zas raz končí...